len pravda

Za peniaze si kúpime všetko, aj lásku. Či sa to niekomu páči alebo nie, je to jednoducho tak, city a peniaze si vždy veľmi dobre rozumeli a radi uzatvárali spojenectvo.

Možno sa nedá za peniaze kúpiť tú najväčšiu lásku na svete, ale nejakú si už za peniaze určite kúpime. Na nakupovaní lásky nie je však nič zlé, je to obchod ako akýkoľvek iný a vždy výhodný pre obe strany. Je to len ten druh obchodu, ktorý je neslušné nazývať obchodom.

Ľudia ale bežne obchodujú s láskou a ani si to niekedy neuvedomujú. Keď si napríklad kupujú psíka, vtedy sa nepozastavujú nad tým, že si vlastne za peniaze kupujú lásku. A čím je krajší alebo vernejší psík, tým sú ľudia ochotní si aj viac priplatiť. Jednoducho zaplatíme a psík je pripravený nás milovať. Otázne teraz je, či tým konáme niečo nečestné – mali sme si radšej počkať kým si nás na ulici nejaký opustený psík všimne a dobehne ku nám sám a zadarmo? Máme sa snáď cítiť za to previnilo, že si radi kupujeme cudzí život schopný nás milovať? A naopak má sa táto existencia cítiť previnilo zato, že sa nechala citovo predať?

Jasné že nie, je to vlastne celé naopak, tým že si za peniaze kupujeme city väčšinou dokazujeme ochotu starať sa, míňať čas aj ťažko zarobené peniaze na spoločné šťastné chvíle. Investovanie peňazí do partnera je vlastne veľmi zrozumiteľná reč ako prejaviť úmysel starať sa o niekoho. Zvieratká to veľmi dobre a rýchlo chápu, kto je ochotný deliť sa o nadobudnuté peniaze (= krmivo a strecha nad hlavou), si vždy zaslúži ich lásku. Prečo by to teda nemalo fungovať aj u ľudí, keď to tak dobre funguje u ostatných živých tvorov?

No samozrejme že to funguje aj u ľudí,  dokonca koreláciu peniaze – láska chápu ľudia priam bleskovo. Kto ponúka starostlivosť skrz zarobené peniaze, je okamžite v hľadáčiku slobodných (i zadaných) ľudí. Nedá sa nezamilovať si človeka, ktorý nám pomáha prežiť.

To, že láska (a tým pádom aj ľudské šťastie) do veľkej miery závisí od peňazí, je názor, nad ktorým sa budú mnohí prežehnávať, pohoršovať a krútiť hlavami. To, že pravdu mnohí počuť nechcú nie je nič prekvapujúce, koniec koncov čo priemernému či chudobnému človeku iné ostáva, než sa len ubezpečovať, že s peniazmi by jeho život aj tak nebol šťastnejší ani láskyplnejší. Pre nemajetného je takéto uvažovanie účinným psychologickým obranným mechanizmom, má už od detstva naučený a zaužívaný pohľad na svet a je pre neho veľmi bolestivé tento pohľad zmeniť. Nedá sa zmeniť pohľad na niečo v čo celý život veríme. Akoby aj, keď spoločnosť už od vzniku peňazí neustále onanuje nad frázami ako „Najkrajšia láska je tá skromná“ alebo „Peniaze ničia vzťahy“ alebo „Za peniaze si šťastie nekúpime“ a pod. Keď už, tak by som sa radšej pridŕžal iného známeho hesla – „Láska ide cez žalúdok“, pričom ten žalúdok môžeme vnímať aj v iných formách ako doslovne.  

Skromná láska je naozaj krásna, zažil som ju.  Akurát že vždy len keď je mladá, vždy len keď je v začiatkoch. Ešte nepoznám skromný pár, ktorý si vyžil len zo skromnej lásky po celý spoločný partnerský život. Teda vlastne poznám, je ich mnoho – vyžili z nej ale neužili si ju. Je vzrušujúce začínať skromne s plánmi do budúcnosti, akurát keď sa tie plány nejako nedarí napĺňať, tak tá krásna skromná láska prechádza do stavu opotrebovanej a unavenej lásky. Kto je vinník? No samozrejme že peniaze, to peniaze sú tým nenápadným skrytým palivom vzájomného porozumenia, partnerskej energie, dobrej nálady, perspektívnej budúcnosti… v podstate sú palivom skoro úplne všetkého, pretože peniaze sú:

jedlo a pitie, peniaze sú bezpečie a fyzický domov, peniaze sú vzdelanie a kultúra, peniaze sú do veľkej miery zdravie a krása, peniaze sú dovolenky a cestovanie, peniaze sú mnohotvárnosť a zábava, peniaze sú darčeky a pozornosti, peniaze sú pokoj a ticho, a pri vyšších príjmoch sú peniaze aj úspech a sláva, alebo aj rešpekt a úcta okolia. A to hlavné: peniaze sú náš čas na zemi. Peniaze sú vlastne čas! Umožňujú nám ho vlastniť a umožňujú ho aj darovať najbližším. Ak svoj čas nevlastníme, tak je čas najväčším nepriateľom každého milostného vzťahu. Množstvom peňazí vlastníme primerané množstvo svojho času – svoj čas míňame ako uznáme, nie ako musíme. Peniaze dávajú možnosť neprispôsobovať sa okolnostiam a to znamená, že vlastne útočia na tú najslabšiu ľudskú strunu – na slobodu. A sloboda konania – sloboda v míňaní svojej energie a času je popri láske tým najdôležitejším v zozname životných potrieb a túžob. Jednoducho keď sme hore, lepšie sa tam dýcha a čas ubieha akosi pomalšie. Kupujeme si tam spôsob, ako svoj dočasný pobyt na zemi prežijeme, na akú činnosť svoj čas prerozdelíme. Navyše ľudstvo je už len krôčik od toho, aby sme si za peniaze dokázali opravovať svoje telesné schránky a výrazne nakupovali fyzickú dĺžku nášho života. 

Keďže si dokážeme za peniaze kupovať trávenie svojho času a jeho farbitosť, je pochopiteľné, že za väčšinu nespokojností a konfliktov v  živote stoja nenápadne taktiež peniaze, ak nie teda za úplne všetkými. Ak sa na to pozrieme z historického hľadiska, tak hlavnou rozbuškou medziľudských konfliktov bol vždy len nedostatok finančných prostriedkov (alebo ich derivácii – zdrojov) na jednej alebo druhej strane účastníkov konfliktu, alebo aj nenásytnosť po nich. Niekto možno povie, že najviac škôd predsa napáchali náboženské, národnostné či rasové konflikty, ktoré by mali byť umiestnené na prvom mieste rebríčka medziľudských konfliktov. Ale nie je to tak. Vždy, vždy a ešte raz vždy stáli za najväčšími ľudskými konfliktami peniaze v rôznych skrytých podobách. Za vznikom prvej i druhej svetovej vojny boli peniaze a aj za tzv. náboženskými vojnami stáli hlavne peniaze. Aj križiacke vojny boli o peniazoch, veď križiaci išli do boja predovšetkým za vidinou zbohatnutia, išli za pľundrovaním a drancovaním zdrojov moslimského sveta. Oslobodenie Svätého mesta síce bola pekná náboženská motivačná nálepka, ale v skutočnosti išlo hlavne o vidinu rýchleho zbohatnutia a získania vplyvu a kontroly nad zdrojmi. Podobne ako keď Osmanská ríša pod nálepkou šírenia mohamedánstva bohatla na vyvražďovaní a drancovaní Balkánu a Uhorska. Nakoniec vždy niekde v pozadí vojny stáli peniaze (zlato, zdroje k prežitiu a rozmnožovaniu) a snaha zbohatnúť a získať ďalšie nové dlhodobé zdroje. V podstate i za číročistým náboženským fanatizmom stojí nedostatok peňazí, len z opačného uhla pohľadu – fanatizmus vzniká z nevzdelanosti a vzdelanosť stojí peniaze.

Ak sme už pochopili, že za väčšinu medziľudských (a teda pochopiteľne aj partnerských) konfliktov stoja skryto peniaze, tak potom je logické, že aj za väčšinu šťastia sú peniaze taktiež zodpovedné. Rôzne verzie zaručených múdrostí ako: „Peniaze nerobia ľudí šťastnými“, sú v podstate len generáciami opakované uspávanky pre chudobných, ktoré vymysleli bohatí. Peniaze veľmi ovplyvňujú šťastie – keby sme sa opýtali 1000 ľudí čo ich robí šťastnými, tak odpovede by boli síce rôzne, ale základ by mali ten istý. Odpovedali by: šťastie je vlastniť zdravie, šťastie je vedieť sa radovať, šťastie spočíva v pocite vlastnej dôležitosti, šťastie je rodina, šťastie je mať deti a vychovávať ich v bezpečnom prostredí, šťastie je napĺňať svoje posolstvo, šťastie sú splnené povinnosti, šťastie je vedieť obmedziť nešťastie, šťastie je vedieť robiť iných šťastnými, atď atď.. Akoby sme ale chceli tie rôzne druhy šťastia docieliť bez peňazí? Jednoducho nemožné!

Neexistuje na svete jediný bohatý človek, ktorý by o sebe tvrdil, že je skrz svoje bohatstvo nešťastným (to len občas jeho chudobné okolie sa domnieva, že bohatý je, ale šťastný nie). Neexistuje bohatý človek na svete, ktorý by sa chcel stať (opäť) chudobným. Takisto neexistuje človek na svete, ktorému by poctivo zarobené peniaze privodili nešťastie. Peniaze jednoducho vytvárajú podmienky vhodné pre šťastný život, otázkou ostáva len jedna vec: prečo niektorí bohatí sú skrz svoj majetok viac šťastní a niektorí výrazne menej? Odpoveď nie je zložitá:  to ako si skrz peňazí vytvoríme šťastie, záleží len od dvoch rovín – od toho, akým spôsobom sme tie peniaze nadobudli a od toho, aká pestrá fantázia v nás drieme. Keď peniaze zdedíme, keď peniaze nadobudneme príliš mladí alebo príliš rýchlo (náhodne), keď ukradneme (alebo iným nečestným spôsobom získame) – tak takéto peniaze prinesú skutočne len chvíľkové šťastie, ak vôbec nejaké. To skutočné dlhodobé šťastie plynie len z vlastnoručne a čestne zarobených peňazí, plynie z uspokojenia, že sme výnimoční a čestní ľudia, lepší, šikovnejší, múdrejší než sú ostatní. Pôžitok z poctivého zarábania hromady peňazí, nie je identický s pôžitkom peniaze „mať“!

Veľmi záleží ešte od druhej roviny: bohatý človek bez fantázie sa skôr či neskôr začne nudiť – má všetko a nevie čo s peniazmi. Ľudom bez fantázie ale s kopou peňazí, časom ochorie myseľ. Ale pre človeka s bujnou fantáziou alebo pokrokovými nápadmi sú peniaze hotová pastva pre šedú kôru, pre týchto ľudí neexistuje nevedieť doživotne zmysluplne míňať peniaze. Je totiž nekonečno veľa spôsobov ako rozumne míňať peniaze a popritom zveľaďovať svoj i okolitý život. Vedieť rozumne prerozdeľovať svoje bohatstvo, vedieť svojím bohatstvom robiť seba i okolie šťastnejším a krajším, robiť svet lepším miestom pre život – je ohromná zábava. Najväčšia zábava na svete, nič nie je dlhodobo zábavnejšie. Takto sa zabávať by mala byť v podstate aj určitá povinnosť každého bohatého človeka.

Ďalším krmivom pre chudobných je heslo: „Peniaze ničia charakter“. Nie! – to peniaze nedokážu. Peniaze sú totiž neutrálne. Žiadne peniaze, nech by mali akúkoľvek formu, ešte nikdy samo o sebe nepriniesli zlo či nešťastie. To len niekedy ľudia s peniazmi nerozumne nakladajú a namiesto vytvárania šťastia ubližujú nimi sebe i ostatným. O tom akú finálnu podobu peniaze v rukách človeka nadobudnú, o tom vždy rozhodne ich srdce. Čiže peniaze nie sú ani dobré ani zlé, sú len peniazmi, ľudský charakter nemenia, robia s charakterom len jedno – výrazne ho podčiarkujú. Blbec s peniazmi bol blbcom aj bez nich, to len zlaté lúče peňazí jeho dušu ešte dostatočne neožarovali, aby si tú jeho prihoretú povahu všetci naokolo poriadne všimli.

Treba si pamätať, že peniaze kladú ľuďom len jednu základnú charakterovú otázku: chceš vedieť kým naozaj si? A v tom sú peniaze fantastické, že odhalia aj podporia v nás všetko dobré i zlé, čo sa už dávno pod povrchom ukrývalo. Sú ako keby druhým oknom do našej duše, hneď po očiach. Okamžite odhaľujú a prejavia naše skryté Ja a ukazujú pravú tvár toho, kto ich vlastní. Áno, často aj tú zlú a preto sa nám občas zdá, akoby peniaze učinili človeka horším.

Tým, že odhaľujú ľudské masky, tak tým aj zoceľujú ľudské vzťahy a rovnako rýchlo ich dokážu aj ničiť. Sú perfektné, ich prísun a odsun vie rýchlo odhaliť skutočných priateľov i nepriateľov. V partnerských vzťahoch majú ohromnú rýchlosť ukázať človeku všetky naše dobré úmysly, bez toho, aby sme museli komplikovane inými spôsobmi dokazovať našu ochotu starať sa o druhého. Peniazmi vieme druhovi rýchlo podať pomocnú ruku, i už samotnou snahou zohnať peniaze pre iného človeka dokazujeme, že nám na ňom veľmi záleží. Veď vzájomná pomoc je hlavne to, čo ľudí zbližuje.

A dá sa vôbec bez peňazí efektívne pomáhať? Dá sa bez peňazí domáhať spravodlivosti? Dá sa bez peňazí utiecť do bezpečia? Dá sa bez peňazí predísť bezmocnosti? Pekné slová, zbožné priania, modlitby ani rady ešte nikoho nezachránili, vždy to boli napokon peniaze alebo spoločenský vplyv vytvorený prevažne peniazmi, ktorý problém nakoniec vyriešil.

Na tomto svete musíme jednoducho za všetko zaplatiť, tak či onak. Nič nie je zadarmo (a čo je zadarmo, za nič nestojí). No ale aspoň, že sa to všetko dá kúpiť nie? Horšie by bolo, ak by sme nemali žiaden univerzálny nástroj ako veci ovplyvňovať.  A preto: sú len dve veci na tomto svete, ktoré si  za peniaze určite nekúpime – svoju mladosť a svoju spásu na druhom svete.

Aby sme teraz trošku nahrali aj neveriacim v Boha Mamona, tak existujú isté formy spoločenského života, kde peniaze až takú významnú úlohu naozaj nezohrávajú. Ale to sa potom musíme odsťahovať na nejaké exotické ostrovy, niekam hlboko do lesa alebo na iný planétu, kde je celá miestna ľudská komunita skrz prírodných krás a životných podmienok inak nastavená. Kde je základná hojnosť všetkého, minimálna vidina ešte lepšieho a kde luxusom sa stáva samotná prírodná scenéria, kde všetky výdobytky ľudského pohodlia vyznievajú smiešne. Navyše v takom prostredí nepotrebujeme peniaze na ochranu rodiny pred spoločenskými nebezpečenstvami, pretože spoločnosť ako taká tam ani nie je prítomná. Nuž ale ľudia majú vo zvyku ničiť každý raj, takže časom by sme museli opustiť aj tento.

Občas zohráva úlohu vo význame peňazí pre spoločenstvo aj aktuálny politický systém a spoločenské zriadenie – tam kde je obrovský rozdiel medzi spoločenskými triedami, budú hrať peniaze významnejšiu úlohu ako tam, kde je ten rozdiel menej markantný. Dobrým príkladom je prebujnený kapitalizmus a na opačnej strane triedny socializmus, kde pri jednom je postup do vyššej triedy obrovským skokom v životnej úrovni a pri druhom nám postup do vyššej triedy nijaké prevratné životné výhody neprihodí. Lenže akékoľvek spoločenské zriadenie má svoje muchy a ideálna spoločnosť teda nikdy nevznikne. 

Treba však na rovinu povedať, že socializmus/ľahká forma komunizmu je z pohľadu peňazí o niečo výhodnejším spoločenským modelom pre väčšinu ľudí, pretože umožňuje slabším jedincom dôstojnejšie prežiť (slabších jedincov je vždy viacej ako tých silných). Navyše tvrdý kapitalizmus spôsobuje u mnoho mladých ľudí prílišné sústredenie sa na peniaze a to zas spôsobuje oneskorené vstupovanie do manželstva. To môže byť z pohľadu reprodukcie značný problém, pretože mladí chcú byť najprv zabezpečení finančne, urobiť kariéru, mať zariadený byť, vlastniť auto a až potom vlastniť to najdôležitejšie – rodinu.  Keďže som aj ja vyrastal v socializme, viem to trošku porovnať. Poznám mnoho párov, ktoré vstupovali do manželstva len vďaka socialistickému nastaveniu spoločnosti ako veľmi, veľmi mladí partneri. Dá sa povedať, že nemali vtedy v rukách nič, iba vzájomnú lásku a porozumenie, chuť žiť a spoločne prijímať každodenné radosti a kríže tak, ako ich prinášal život. Socialistická spoločnosť nahrávala takémuto postoju, nebolo sa veľmi kam hrabať. Spočiatku mladí párik spoločne býval u rodičov, narodilo sa im dieťa, medzitým si nasporili nejaké peniaze, kúpili a zariadili byt a aj staršie ojazdené auto si zadovážili. Postupne prišli na svet ďalšie deti a pribudli ďalšie starosti, istý čas žili na dlh, trošku sa aj obávali, či ďalšie dni bude čo dať deťom na stôl. Keďže ale skoro všetky mladé manželské páry mali podobné trampoty, nebolo sa s kým porovnávať. Všetky tieto prekážky sa ale časom prekonali. Neurobili síce žiadnu veľkú dieru do sveta, ale dodnes žijú naďalej v láske a porozumení svoj čestný život, len už v novom – pre starších ľudí menej prívetivom kapitalistickom svete.

Bol to spoločenský model, kde neexistovali ani bezdomovci ani milionári, ale ťažko vedel dlhodobo konkurovať kapitalizmu. A to hlavne preto, že socializmus bol takpovediac proti prírode, socializmus nebol v súlade s prírodnými zákonmi. Príroda nemá pochopenie pre slabých, príroda nepozná solidaritu a rovnocennosť, ju zaujíma len jedno – kto najúspešnejšie založí a zabezpečí vlastnú rodovú líniu. Vždy keď máme pochybnosti čo si myslieť, aký postoj zastávať, vždy sa obráťme na prírodu a tam hľadajme odpovede, pretože samotná príroda má vždy tie najlepšie odpovede na všetky sporné otázky.

Skúsme sa teda opýtať prírody, čo si myslí o peniazoch, aký model spolužitia príroda podporuje, kedy a kde v samotnej prírode prebieha najväčší boj o „bohatstvo“? A príroda odpovedá: „No milý ľudkovia, bohužiaľ na peniazoch (zdrojoch) stojí celý váš svet a preto nemám rada príliš sociálne zriadené spoločenstvá. Ja nemám rada spolupatričnosť, nemám rada ak sa niekto nesnaží na úkor iného uspieť, pretože nikto a nič na svete sa o jedlo len tak nedelí, žiaden iný tvor nevytvára všeobecnú sociálnu solidaritu, na ktorej ste sa vy ľudia už mnohokrát vo svojej evolúcii popálili. Ja má rada a podporujem len jedno – krutý boj o prežitie. Pre mňa je raj tam, kde prebieha boj na milosť a nemilosť, ako vo flóre tak i vo faune, tam kde sú šance k čo najúspešnejšej reprodukcii. Sú to pastviny, okolia riek a vodný zdrojov, je to tam kde je najviac „mäsa“, kde je najviac ovocia a kvetov. Tam kde to stojí zato pobiť sa o to až do krvi. Stačí si ma len trošku všímať a hneď vám bude jasné o čom celý život je – o neustálom boji o životný priestor a čas. A vy ľudia nie ste nijak odlišní, o nič kultivovanejší a o nič ohľaduplnejší než iné tvory na zemi. Keď ide o zdroje ste ako zver a ak náhodou nie, tak len vtedy, keď je tých vašich zdrojov veľký prebytok, ale ten vznikol aj tak len presunom alebo úbytkom na inom mieste. Vás ľudí delí od zvieraťa len 3 dni bez jedla.“

Hlavne muži by mali Matke prírode viac načúvať a včas si uvedomiť, že získať čas a možnosť reprodukcie, to sú ústredné motívy všetkých prírodných motívov. Ktorí samček v prírode má najväčšie šance u samičiek? No predsa ten s najkrajším brlohom či hniezdom, ten s najväčšou schopnosťou zabezpečiť potravu a ochranu. Aj jeho fyzická atraktivita hrá istú rolu, ale tá je tiež popri dobrom géne len výsledkom kvalitnej a hojnej obživy, ktorú si dokázal zaobstarať. My ľudia pokým sme neobjavili peniaze, sme sa chovali úplne rovnako ako zvieratá, ale vynájdením peňazí sa nám to celé trochu „skultúrnilo“. Ľudský samec už nepotrebuje vlastnoručne stavať brlohy, samička už nepotrebujeme vedieť či má potenciálny partner plnú špajzu jedla, nepotrebuje vidieť ako rýchlo behá za mamutom, ako šikovne narába so zbraňou alebo ako dlho vydržia jeho svaly denne obrábať pole, stačí že vie, koľko má vo vačku alebo aký potenciál má, že ten vačok jedného dňa postačujúco naplní a bude dopĺňať. Princíp je rovnaký, len existujú už kultúrnejšie formy preukazovania svojho spoločenského statusu alebo jeho potenciálu – to ako sa prezentujeme, obliekame a komunikujeme, to v akom dopravnom prostriedku sa vezieme, to kto sú naši priatelia alebo najnovšie aj to, čo o nás hovorí internetový prehliadač.  

Ekonomický aspekt nakoniec vždy preváži, vyzretá žena pôjde tam, kde je to výhodnejšie.  Chudoba nikdy príliš nepriťahovala ženské pohlavie, akoby aj, už aj malé dievčatko si všimne, že ak niečo chudoba priťahuje tak len psychické utrpenie. Veď snáď nič človeku neprináša také utrpenie a pokorenie ako chudoba a bezmocnosť. Iba tí, ktorí na vlastnej koži zažili absolútnu chudobu a podarilo sa im ju poraziť, plne chápu ten psychický rozdiel. Nemať peniaze je ustavičný strach, na ktorý si človek časom tak zvykne, že už ani nedokáže žiť bez tohto strachu. Poznáme veľa druhov ustavičného strachu, ktoré nám uberajú zo žitia – strach z kritiky, strach o zdravie, strach zo straty lásky (rodiny), strach z nezískania lásky, strach zo staroby a smrti … ale strach z chudoby/bezmocnosti je zo všetkých základných strachov ten najničivejší. Bezmocnosť je chudoba, bezmocnosť je nemať žiadne prostriedky na ovplyvnenie svojho života. Kto sa tohto strachu počas života aspoň na chvíľu nezbavil, nikdy v skutočnosti ani nežil. Každý sa však s týmto strachom narodí, pretože je v nás zdedený zo sklonu vykorisťovať iných a byť niekým vykorisťovaný. 

Chudoba je navyše škaredá, hlúpa a spôsobuje malosť. Tí čo sú „malí“ ani netušia, že nimi sú, vlastne ani netušia čo ten pojem znamená. To je to, keď napríklad v tzv. Black Friday (alebo iný super hlúpy akčný nákupný deň) skoro každý „malý“ vybehne ako na povel von z domu a okamžite skĺzne na úroveň svine domácej, ktorá z diaľky počuje ako gazda nesie do chlieva pomyje, preto kvikoce, búcha hlavou o vráta a šliape po válove – skrátka zapája primárnu sústavu. Pre pár peňazí si tieto ľudské prasiatka ochotne pošliapu po hlavách vo vchodoch obchodov. Malosť môže mať mnoho rôznych podôb, z ktorých skutočného zástupcu Homo Sapiens napína. Ja malosť dokonca vidím aj v tom, keď chudoba plodí (či skôr kotí) deti a potom nadáva, že im nemá dať čo do úst – ďalší príklad toho ako chudoba zapája len primárnu sústavu.

Chudoba má mnoho nedôstojných podôb, a samé nevýhody. Chudoba je snáď pekná len v povojnových stavoch, kedy sú skoro všetci chudobní a zároveň šťastní, že vôbec žijú. Ľudia vtedy na okamih zabudnú na peniaze, na súťaživosť, na nepotrebné potreby a sústredia sa viac na existenciu samotnú. Všetci naraz prirodzene a dobrovoľne prijímajú rovnosť na zemi i na nebi.  

Samozrejme že aj bohatstvo má svoje muchy – len ich je oveľa menej. Jednou z takých múch je dopad bohatstva na morálku ľudí a silu prežitia ich potomkov. Prílišnou materiálnou hojnosťou vypustená morálka dospelých sa ešte dá ako tak opäť chytiť za opraty, ale ak ich potomstvo podľahne „samozrejmosti bohatstva“ to už môže skončiť tragicky. Keď je človek od narodenia bohatý, keď sa narodí s bohatstvom a so slávou jeho rodičov, a nie je pritom svojimi rodičmi správne vedený, tak len veľmi ťažko odhalí skutočnú tvár života, ťažko v sebe odhalí priebojnosť, sebazaprenie a odvahu. Bude sa mu aj ťažšie rozvíjať inteligencia, pretože tá nutne potrebuje výzvy a životné prekážky. Nikdy neodhalí ani skutočnú bolesť, a teda nikdy sa duševne nezocelí. Bude plakať aj pri najmenšom náznaku bolesti. Taktiež ťažko odhalí svojich skutočných priateľov (ak nejaký vôbec budú) a ťažko odhalí všetky odtiene lásky. Človek zvyknutý na hojnosť, len sťažka zažije skutočnú núdzu a osamelosť, a preto nie je preňho možné odhaliť ušľachtilé srdcia v jeho okolí, ktoré mu na základe priateľstva a lásky pomôžu prekonať úskalia života. V tomto má chudoba veľké výhody, ale iba tieto.

Aby sme pobrali výhody chudoby i bohatstva, tak najideálnejším životným scenárom je narodiť sa chudobný a zomrieť bohatý. Tak by to malo byť. Zažiť jedno i druhé, pretože poznaním len jednej strany mince, nikdy život úplne neobjavíme.